poviedka: Divadlo oblohy

9. června 2011 v 23:41 | Myz |  Iné
Sama tomu neverím, ale po extrémne dlhom čase som niečo napísala! Hmm, niežeby to bolo niečo WOW - vlastne je to podľa mňa o ničom, ale považujem to len za prvú časť ku niečomu väčšiemu, hoci som si nie istá, či to niečo väčšie vôbec napíšem, hmm... No nič, uvidím.
P.S.: ospravedlňte chyby >.<

"Vidíš tie biele pohybujúce sa veci na oblohe?" spýtala sa Niarei a tenkým dlhým prstom ukazovala na zlato sfarbenú oblohu.
Chlapec vedľa nej neodpovedal, len prikývol.
"To sú tálovia. Jeden hovorí, že sú to bohovia tohto sveta. Ale ja tomu neverím."
"Prečo?" spýtal sa chlapec vedľa nej, odtrhol zrak od oblohy a stvorení nad jeho hlavou a pozrel na Niarei.
"Lebo keby to boli naozaj bohovia, dovolili by nám lietať," zatrepotala krásnymi bielymi krídlami vyrastajúcimi z jej chrbátu, "aby sme sa ku nim mohli priblížiť a porozprávať sa a modliť sa ku nim. Odtiaľto ma nikdy nebudú počuť, nech kričím akokoľvek chcem. Aký má zmysel, že sú tak blízko a pritom tak ďaleko? Podľa mňa to nie sú bohovia. Tí nemôžu byť takí krutí. Je to akoby sa nám vysmievali do tváre."
Chlapec ticho pozeral na zlatovlasé dievča, ktoré túžobne hľadelo na zlatú oblohu nad ňou.
"A čo to podľa teba je?"
"Hm..." dievča sa na chvíľku zamyslelo, "možno nebeské divadlo?" Niarei sa rozosmiala.
Chlapec tiež vykrivil ústa do niečoho, čo pripomínalo úsmev.
"A ty, Leeroy? Čo si myslíš ty?"
"Nemám názor," odmerane odpovedal Leeroy.
"Och no tak! Musíš mať..."
"Ja nie som ako ty, Niarei, to dobre vieš."
"Možno si zo Zeme a tak, ale..."
"Ja krídla nemám. A na takých, ako som ja, sa pozerá zvrchu. Aj ja sa pozerám zvrchu na všetko, čo je vaše."
"Leeroy... Tak prečo tu potom si? Prečo nejdeš naspäť na Zem?" nedala sa Niarei. Svoju vlasť mala rada nadovšetko a nemienila nikomu dovoliť, aby ju urážal.
Leeroy na ňu vrhol nemilý pohľad.
"Vieš veľmi dobre, že nemôžem..." začal a zvyšok dodal potichu: "Tam by to bolo ešte horšie."
"Tak kam potom patríš?"
Leeroy sa zamračil.
"Nikam. Nepatrím nikam. A vôbec mi to nevadí, nepozeraj na mňa tak súcitne. Nepotrebujem to."
"Nechcela som ťa..." začala Niarei, ale Leeroy po nej nahnevane fľochol, otočil sa ku nej chrbtom a kráčal preč.
"Leeroy! Ja... prepáč!" kričala za ním, ale jemu to bolo jedno. Nerozbehla sa za ním, to by ho nahnevalo ešte viac. Len hľadela na jeho chrbát.
O polhodinu sa Niarei pohla z miesta, kráčala tým istým smerom, akým odišiel Leeroy. Z rozsiahlej lúky prešla na vydláždený chodník a o chvíľu sa ocitla v nákupnej časti mesta. Všade okolo nej sa mihali ľudia, poväčšinou so stredne veľkými krídlami na chrbátoch. Aktuálne sa rozmáhal hit farbenia si krídel, takže tam bola záplava desiatok farieb. Niarei mala rada krídla také, aké sú a na zmenu ich farby ani nepomyslela. Boli slabozlatej farby, čo bol znak, že dospieva. Malé deti majú krídla jasne zlaté a dospelí biele. Niarei sa nemohla dočkať, kedy jej krídla dostanú jasnú bielu farbu - už len pre to, lebo to signalizovalo, že je už dospelá. Starí ľudia nemali také bohaté krídla ako deti, alebo mladí dospelí - postupne im pierka vypadávali, až napokon nemali žiadne. Alarijčania (Alaria sa volalo celé územie, v ktorom žila) sa rodili, i zomierali bez krídel.
Občas jej zablúdil zrak na oblohu, na ktorej stále prebiehalo nebeské divadlo. Niekedy sa sústreďovala na to, čo sa tam deje a dokonca sa snažila zachytiť akýsi dej, no nikdy jej to nedávalo zmysel - vlastne sa jej každá (možno i neexistujúca) postava takmer ihneď stratila, lebo splynula s druhou, tá zase s treťou a štvrtou. Nedalo sa to pochopiť.
"NI-A-REEEEI!"
Niekto na ňu kričal. Obrátila sa a rozhliadla, ale nevidela nikoho. Až keď sa pozrela opäť vpred, videla pred sebou malé lietajúce stvorenie.
"Akio!" radostne vykríkla, keď si uvedomila, že to je on, "kde si bol? Tak dávno som ťa nevidela! V poslednom čase ma zanedbávaš! Predtým si bol so mnou stále a teraz?! Ale si mi chýbal!" Mala chuť ho objať, ale bol na to príliš malý, preto len vystrela ruky vopred, Akio sa na nich pohodlne usadil a na tvári mal veľký úsmev.
"Hej, pokojne, pokojne," stále s úsmevom, povedal Akio a naznačil jej, že by sa mala prudko nadýchnuť a vydýchnuť, "vtedy si bola malá. Teraz si už takmer dospelá, nemusím sa o teba toľko starať!"
"Starať?" zapochybovala Niarei a rozosmiala sa. Koľkokrát ju priviedol do takých malérov, z ktorých ju museli ťahať obaja rodičia!
"Mám nápad!" povedal Akio a žmurkol na ňu.
Nápad? To nikdy nebolo dobré, pomyslela si Niarei, no nechala ho hovoriť.
"Pôjdeme sa pozrieť ku vodopádom!"
Niarei prepadol nepríjemný pocit v bruchu. Nemohla ísť ku vodopádom. Bol tam on. Naposledy sa nepekne pohádali - bolo to ešte keď bola malá. Dodnes nechápala, ako mohla spraviť takú hlúposť - teda, skočiť z vodopádu. Mala ohromné šťastie, že sa nedoudierala o kamene, vlastne zachránilo ju len to, že bola taká útla. Mala šťastie, že žila.
Vtedy to tak nebrala a pohádala sa s ním. Povedala mu nepekné veci, hoci teraz dobre vedela, že mal čistú pravdu. Chcel jej len dobre. Jej hlúpa hrdosť bolo tým jediným, čo ju od neho stále držalo. Chcela sa vrátiť, ospravedlniť sa a opäť s ním tráviť čas. Teraz však už ubehlo mnoho rokov, bolo to tak dávno, čo ho videla, a už si nebola istá ničím - tak dlho ho ignorovala, prečo by ju mal opäť prijať? Možno sa na ňu stále hnevá, na jej prehnanú hrdosť a tvrdohlavosť. A možno tam už ani nie, pomyslela si, hoci dobre vedela, že to tak nie je - on by vodopády nikdy neopustil.
Mienila Akiov nápad zmietnuť pod čiernu zem.
"Nepôjdeme. Nemám náladu."
"Och, Nia, nevymýšľaj si!"
"Nevymýšľam, naozaj nie. Som na nohách celý deň. Prišla na mňa únava," vysvetľovala Niarei a divo mávala rukami, akoby nervózne gestikulovala.
"Nevyzeráš unavene," podotkol Akio.
"Ale som! A už je večer. Mama ma bude-..."
Vyrušilo ju malé dieťa prechádzajúce okolo nej, ruka v ruke s mamou. Veľkými zelenými okálami hľadelo priamo na ňu.
"Mami? Prečo sa tá teta rozpráva sama so sebou?" dievčatko pokrútilo hlavou a pozrelo na mamu.
Niarei na ňu vytreštila oči. Najprv si to neuvedomila - Akia nikto okrem nej nevidí. Musela vyzerať naozaj hlúpo, stojaca na kraji chodníku rozprávajúc sa sama so sebou. Niet divu, že na ňu pár ľudí zaujato pozeralo.
"Jilly, nechaj ju tak," povedal matka zelenookého dievčatka a ťahala svoju dcéru ďalej.
"J-ja..." jachtala Niarei s rukou natiahnutou za nimi. Nemalo to zmysel.
Zamračila sa, keď sa Akio začal ticho posmievať.
"Nemôžeš mi zakaždým pripomínať, že sa s tebou nemám rozprávať na otvorených priestoroch?" nahnevane poznamenala a už rýchlo kráčala do nejakej bočnej uličky, v ktorej nikto nebol. Zašla za roh a stratila výhľad na rušnú ulicu. Niesol sa tam akýsi divný zápach, na zemi boli odpadky, ktoré vypadli z preplnených čiernych kontajnerov (najskôr patrili ku jednému z obchodov). Niarei prešla do zadnej časti dvoru a tam sa oprela o stenu bielej budovy.
"Kde sme to skončili?" spýtala sa.
"Pri tom, že sa rozprávaš sama so sebou," zachechtal sa Akio a rýchlo sa uhol, keď sa Niarei po ňom nebezpečne zahnala rukou, "pri tom, že ideš ku vodopádom."
"Pri tom, že nejdem ku vodopádom," poopravila ho Niarei.
"Ale no tak, Nia! Kedy si sa stala takou nudnou? Začínaš mi pripomínať dospelých!"
"Nech. Nemám na vodopády dobré spomienky! Nechcem tam ísť."
"Narážaš na neho?"
"Áno," povedala potichu, po chvíľke mlčania.
"Prosím ťa! On si to už určite nepamätá!"
"Som presvedčená, že si to pamätá!"
"Kde berieš tú istotu?"
"Poznám ho. Ja-..."
Tentoraz ju vyrušil zvuk otvárajúcich sa vŕzgajúcich dverí. Odtiaľ vykukla čiernovlasá hlava a pozerala priamo na nich.
"Hej, čo to tu... Niarei?"
"Leeroy!" zvolala Niarei a na tvári sa jej zjavil úsmev.
Leeroy na ňu chvíľu zazeral a potom prudko zatvoril dvere.
Čože? Čo to malo znamenať? To, že videla Leeroya ju úprimne prekvapilo. Netušila, že pracuje (a vôbec býva - takmer všetci majitelia a pracovníci obchodov zvykli bývať v tej istej budove na hornom poschodí) niekde tu. On jej nikdy nepovedal nič osobné a keď videla, že ho také otázky otravujú, prestala sa ho pýtať a zmierila sa s tým, že je pri nej.
Čo ju však prekvapilo ešte viac, bolo jeho správanie - uvedomovala si, že zrejme bol na ňu stále trochu nahnevaný, no jeho reakcia bola i tak zvláštna.
Zaklopala na dvere. Nikto sa neozval, ani to nečakala.
Za Akiových protestov (nezmieril sa s "nejdem ku vodopádom") Niarei vybehla na ulicu a vošla do prvého obchodu naľavo. Otvorila dvere ocitla sa na šedej chodbe. Po jej oboch stranách viedla cesta a oproti nej boli úzke drevené dvere. Potiahla za kľučku. Zatvorené.
Dokázala si priznať, že bola niekedy až nepríjemne zvedavá. Tentoraz však za zvedavosť z časti mohol i Akio, keďže ten jej do ucha šepkal, čo má robiť a ona ho z nejakého dôvodu poslúchala (najskôr to v skutočnosti chcela i ona).
Vybrala sa teda ľavou stranou chodby a keď zabočila, na jej konci zbadala nejakého postaršieho chlapíka na rebríku, ktorý práve na bielo maľoval strop. Pozdravila sa mu, ten keď však zbadal jej krídla, len prevrátil očami a ďalej sa venoval maľovaniu.
Niarei bola rozhodnutá nenechať sa odradiť takýmto prístupom.
"Mohli by ste mi, prosím, povedať, kde je Leeroy?"
Muž na ňu zagánil, no tentoraz prehovoril: "Aký Leeroy? Dievča, tu nemáš čo hľadať. Choď preč."
Niarei sa obrátila na odchod. Pravdaže neplánovala odísť, no videla, že tadiaľto neprejde. Pôjde druhou stranou.
Na konci druhej strany chodby sa nachádzali ďalšie dvere. Keď ich otvárala, ozvalo sa ciknutie. Ona sa ocitla v malom obchodíku s detskými hračkami. Keby bola menšia, zaručene by sa vrhla do nejakého regálu, ale teraz nie. Mimotoho, zaujímal ju Leeroy.
"Želáte si niečo, mladá slečna?"
Za pultom sa odrazu zjavila stará žena s vlasmi vzadu stočenými do pevného drdola. Na tvári mala priateľký úsmev. V ruke držala akési modrasté kvety a práve ich po jednom ukadala do neveľkej vázičky pri pokladni.
"Eh, ja som sem vlastne neprišla niečo kúpiť..."
"Aha. Prajete si teda niečo iné?" spýtala sa po chvíľke, keď boli všetky kvety vo váze.
"Niekoho hľadám. Vedeli by ste mi pomôcť? Ten pán maliar na druhom konci chodby nebol veľmi ochotný."
Stará pani sa zasmiala.
"Áno, pán Darienn Alarijčanov nemá veľmi v láske. Nemá s nimi dobré skúsenosti."
"Ale nemôže každého súdiť podľa toho," namietala Niarei, "ja som mu nič zlé nespravila."
"Máte úplnú pravdu. Ale čo už s ním narobíme, je tvrdohlavý ako mulica. Pravdaže vám skúsim pomôcť nájsť toho, koho hľadáte, ak budem vedieť ako."
"Hľadám Leeroya. Videla som ho v zadných dverách."
"Leeroya? Nevravte, že vy ste mladá slečna Niarei!?"
Niarei prekvapene pozrela na starú pani.
"Áno! Ale odkiaľ to viete? Spomínal ma?" Niarei sa v duchu potešila.
"O ničom inom nerozpráva, len o vás. Ak mám byť úprimná, každému to trochu ide na nervy."
Niarei sa začervenala.
"Ani som nevedela, kde býva. Zahliadla som ho len náhodou. Nikdy mi nehovorí o sebe."
"Ach, to sa na neho podobá. Nuž, Leeroy je na druhej strane a pomáha s maľovaním. Prišiel domov trochu nahnevaný, jeho otec usúdil, že práca ho trochu ukľudní. A mal pravdu!"
"Nevravte, že jeho otec je..."
"Nie, nie. To nie je jeho otec, hoci majú rovnakú krv. Je to jeho starý otec."
Niarei si vydýchla. Ešte že aspoň tak!
"A mohli by ste ma za ním zaviesť? Pán maliar ma určite nepustí."
"Len mu povedz, že vás pustila yasseen a on povolí."
"Yasseen? Čo to je?"
Ona len žmurkla, ale neodpovedala.
Hoci to nikto nevyslovil, Niarei odrazu vedela, že je koniec rozhovoru a mala by odísť. Vyšla teda z obchodu (všimla si, že Akio niekde zmizol a nie je pri nej) a o chvíľu už opäť stála pred maliarom.
"Tak ty si nedáš pokoj, slečinka malá?!"
"Óó, ale áno, pane. Hneď čo ma pustíte za Leeroyom. Nehrajte nevedomého, ja viem, že ho poznáte a tiež viem, že je tu!"
"A odkiaľ to vieš?" opovážlivým tónom sa spýtal pán Darienn.
"Pustila ma...," Niarei na chvíľu zmĺkla, "yasseen."
Muž prižmúril oči, odrazu zišiel z rebríka, všetko zanechal tak a už aj sa rútil chodbou na druhou stranu.
Niarei ho sledovala až pokiaľ nezabočil za roh a nestratil sa jej z dohľadu. Nechcela, aby mali kvôli nej problémy.
Pootvorila dvere a oproti nej na rebríku stál Leeroy, hlasno si spieval akúsi pesničku (šlo mu to veľmi dobre). Ostala potichu, aby ho nevyrušila. Len tam tak stála a počúvala ho, hoci veľmi dobre vedela, že až si všimne, že tam stojí, bude mať sto chutí ju zaškrtiť.
Vyzeral presne tak isto, ako keď sa dnes videli, okrem toho, že tentoraz mal na sebe i špinavú zásteru a dlhé čierne vlasy mal (väčšinou) v cope.
Keď Leeroy odrazu zmĺkol, Niarei uvažovala, čo má robiť. Ozvať sa? Či ostať potichu a nejako sa to vyvinie?
Rozhodla sa pre prvú možnosť. Podišla ku nemu bližšie a on začul kroky.
"Otec, potrebujem ďalšie vedro farby," povedal, ale ani neodtrhol zrak od steny.
"Ak mi povieš, kde je, prinesiem ti ho i ja," vyhlásila Niarei, usmievala sa od ucha k uchu a sledovala, ako sa Leeroy strhol, rebrík sa mierne zatackal, ale ostal stáť na svojom mieste a našťastie, Leeroy neskončil nosom na špinavej podlahe.
Nebezpečne rýchlo zišiel z rebríku a keď stál nohami pevne na zemi, priskočil ku nej a silno ňou potriesol.
"Odkedy si tu?"
"Od tej časti, čo si spieval ten verš - ako to bolo? Myslím že: a hocikedy, keď ma naštveš, drahá Niarei, vždy ti odpustím, odpustím, zabudnem..." odrecitovala s úsmevom Niarei práve ňou vymyslený verš.
"T-ty si ma počula spievať? Vytrhám ti z tých tvojich krídel všetky perá!! Vytrhám a..."
"Máš na líci bielu farbu, Leeroy, presne tu," ukázala mu Niarei na svojom líci, "mimochodom, spievaš úžasne. Môžem si vyžiadať súkromný koncert pred tým, než sa staneš slávnym?"
"Ja byť tebou, nerobil by som si srandu z druhých, ale zo seba. Ty sa rozprávaš sama so sebou!"
Niarei očervenela. Aj on?
"Nerozprávam sa sama so sebou! To Akio! Veď som ti o ňom rozprávala!"
"Ale pravdaže, rozprávala si mi o dajakom výplode tvojej fantázie. To sa stále klasifikuje ako psychický problém, vieš?" sarkasticky poznamenal Leeroy, "a prečo si vlastne tu? Nebol von na chodbe starý otec? Ten by ťa sem nepustil ani keby sa mu vyhrážali zbraňami."
"Podceňuješ ma?" Niarei na neho žmurkla, "moja krása ho očarila natoľko, že ma..."
"Krása? Prosím ťa!" kyslo povedal Leeroy a Niarei sa zachmúrila.
"Pochybuje o mojej kráse niekto, kto má na sebe starú zásteru, vlasy mu trčia na všetky strany a je celý od bielej farby?" odfrkla si Niarei.
"Ja som realista," Leeroy pokrčil plecami, "povieš mi, prečo si tu? Myslel som, že som ti svojou neprívetivou reakciou a buchnutím dverí dal najavo, že ťa tu nechcem."
"Prečo? Plánoval si zase o mne rozprávať celej rodine? Prekáža ti v tom moja prítomnosť?"
"O čom to rozprávaš?"
"Tá milá pani na druhej strane v obchode mi povedala, že o mne stále rozprávaš," zachichotala sa Niarei.
"Blbosť!" povedal Leeroy trochu prihlasno a to ho prezradilo.
"Nevyzerala, že by klamala! A podľa mňa povedala pravdu. Nemala dôvod klamať. No tak, von s tým? Čo im o mne rozprávaš?"
Leeroy na ňu váľal oči a celý očervenel.
"Rozprávaš im o tom, aká som milá, priateľská a dobrá?"
Niarei sa skvelo zabávala na jeho rozpakoch.
"Určite nie. Prestaň s tým už, dobre?"
"Vieš, som naozaj rada, že už viem, kde bývaš. Bývaš tu, však? Ak nie, tak tu pracuješ. Aj to mi stačí vedieť. No tak, Roy, nehádž na mňa tie nepriateľské výrazy."
Niarei spravila krok vpred a od Leeroya ju teraz delil len kúsok. Postavila sa na špičky, hlavu zdvihla hore. Hľadela striedavo na jeho polootvorené ústa a do jeho hlbokých tmavých očí. Leeroy sa ani nepohol, ako v tranze hľadel na zlatovlasé dievča pred ním.
Niarei ho jednou rukou objala okolo pása a dlaňou druhej ruky mu siahla na líce. Jej pery sa roztiahli do malého úsmevu.
...
Odrazu mu palcom začala zúrivo zmazávať bielu farbu z líca. Keď skončila, jeho líce viac nebolo biele, bolo od drhnutia ružové. Spravila krok dozadu a oslnivo sa usmievala na Leeroya, ktorý prehnane klipkal očami a nemo pozeral na ňu.
"Prepáč. Musela som. Príliš si vyzeral ako žienka domáca."
"Ach, tak ty si mi chcela len zotrieť farbu z líca..." povedal Leeroy, jej poznámku o žienke domácej si ani nevšimol.
"Pravdaže. Čo iné?"
"Nič!"
Niarei sa na neho podozrivo pozrela.
"No dobre. Už budem musieť ísť. Zajtra na zvyčajnom mieste, dobre?" na jeho odpoveď nečakala, len mu živo mávala a potom treskla dverami.
Oprela sa o ne a srdce jej prudko bilo.
Klamala. Pravdaže mu nechcela len zotrieť farbu z líca. Podišla ku nemu preto, lebo to chcela urobiť, ale keď sa ocitla v jeho tesnej blízkosti, mala čo robiť, aby sa ovládla. Chcela ho pobozkať.
V jeho výraze bolo niečo zvláštne, ona však nevedela čo to bolo.
Možno sa bála odmietnutia - nechcela, aby jej prvý pokus o bozk skončil fiaskom. Takéto veci sa zvyknú vryť do pamäti a človeka potom sprevádzajú celý život.
Vyšla z budovy a celú cestu domov behala.
Zajtra ho uvidí znovu. Aj napozajtra ho uvidí. Bude mať tisíc príležitostí povedať, čo ku nemu cíti - a bude na to vhodnejšia príležitosť a miesto (niekde, kde nebude hroziť, že tam každú chvíľu môžu vbehnúť jeho rodičia, alebo starí rodičia). A snáď ju nevysmeje.
Všetko môže počkať.
"Niarei, už si doma? Konečne! Kde si toľko bola? Večera už takmer vychladla!"
Niarei počula svoju mamu kričiacu z kuchyne.
Áno, to všetko môže počkať.
Teraz si s chuťou chcela vychutnať dobrú večeru.
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama